Zvonko Taneski
Cyrilo-metodské dedičstvo – začiatok slovensko-macedónskych literárnych a kultúrnych vzťahov
Slovenská a macedónska literatúra začínajú v literárnohistorickej oblasti svoj vývoj misiou Konštantína-Cyrila a Metoda. Preto sa právom môže povedať, že korene slovensko-macedónskych literárnych vzťahov spočívajú v cyrilo-metodskej tradícii. Počiatky písomníctva, podnietené kultúrnou misiou zo slovanského juhu, sa doteraz predstavovali na pozadí spoločného kontextu. Preto vývin slovensko-macedónskych a macedónsko-slovenských vzťahov v rôznych oblastiach treba v našej práci sledovať od najstarších čias. Tieto vzťahy a následne literárny preklad sa totiž vyvíjali na pozadí spoločenského vývinu, ale súčasne sa na tomto vývine i na zápase o národný a sociálny pokrok aj podieľali. Prekladová literatúra sa takto postupne stala aktívnym činiteľom dejín spoločnosti i literatúry1. Literárne diela z 10. a 11. storočia, či preložené alebo originálne, boli všeobecným majetkom všetkých Slovanov a ako také vstúpili do genézy našich literatúr. Aj pre dejiny literárneho prekladu má význam poznatok, že „vytváranie staroslovienskej kultúry viedlo nielen k intenzívnejším vzťahom medzi predkami dnešných Slovákov a národov Juhoslávie, ale aj k silnému prelínaniu v ich celkovom vedomí a najmä v duchovnom živote“2. Netreba osobitne zdôrazňovať, že veľkomoravská a cyrilo-metodská tradícia pretrvala až dodnes.
Napriek tomu však rozsiahla oblasť slovensko-macedónskych kontaktova stykov je pomerne neprebádaná, hoci od čias pôsobenia dvoch slovanských bratov Cyrila a Metoda a vzniku ich prekladovej tvorby uplynulo viac ako 1140 rokov. O Macedónsku sa teda začalo hovoriť ešte v súvislosti s príchodom a činnosťou Konštantína a Metoda a ich žiakov na Veľkej Morave. To sú nespochybniteľné počiatky česko-slovensko-macedónskych kultúrnych stykov. Vtedy sa na území neskoršieho Československa zrodila naozaj kultúrna práca veľkej hodnoty. Udialo sa to v rokoch 863 – 885, teda od príchodu Cyrila a Metoda po smrť svätého Metoda a nútený odchod jeho žiakov. Strediskom tejto kultúry bola podľa výskumov Jána Stanislava3 slovenská Nitra. Tu žili popri sebe latinskí a slovanskí kňazi a viedli spory o pôvode Ducha Svätého. Cyrila a Metoda sprevádzal do ríše Rastislava a Svätopluka – Gorazd – prvý žiak týchto učencov, ktorý podľa J. Kuzmíka „pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z veľmožného rodu z osady Gorazdov v obci Močenok pri Nitre (...) S nimi sa zastavil v Nitre u Svätopluka a vo svojom rodisku, ktoré sa odvtedy premenovalo na poctu mučeníka pápeža Klimenta, ostatky ktorého bratia priniesli so sebou“4. Žiaci prvoučiteľov – Kliment a Naum Ochridský – odišli do macedónskeho Ochridu, kde pokračovali v započatom kultúrnom diele. Klimentovi patrí „veľká zásluha za prepísanie zo slovenského moravsko-nitrianskeho prostredia donesených staroslovänských hlaholských rukopisov do ďalších hlaholských odpisov, čím sa vďaka nemu zachránili pre ďalšie generácie“5. Využívanie cyrilo-metodskej tradície zvyšovalo na Slovensku záujem o slovanský juh. V tejto súvislosti treba mať na pamäti skutočnosť, že práve na území terajšieho Slovenska, Moravy a čiastočne aj Česka sa udiali nielen významné, ale historicky priam medzníkové udalosti. Cyril a Metod do oblasti Ponitria, Velehradu, ako aj na časť územia Balatonu priniesli osobitné písmo – hlaholiku, vytvorené pre starosloviensky jazyk, do ktorého boli postupne preložené základné liturgické texty. Staroslovienčina bola jazykom vysokého štýlu, určeným pre liturgické, ale i právne záležitosti a vzdelávanie. Jej základom bolo južnoslovanské macedónske nárečie z okolia Solúna6. Staroslovienčina sa priradila ku gréčtine, latinčine a hebrejčine ako štvrtý bohoslužobný, liturgický jazyk v čase, keď iné veľké európske národy ešte používali texty v cudzích jazykoch. Tento jazyk bol používaný slovanskými vierozvestcami Cyrilom, ale najmä Metodom a jeho žiakmi vyše dvadsať rokov, prakticky do roku 885. Je možné, že staroslovienčina (neskorší termín – cirkevná slovančina) pre christianizáciu Slovanov slúžila už v Byzancii, ale jej sústavné použitie v tomto zmysle uskutočnili až Konštantín a Metod a ich „literárna škola“.
Po smrti prvého arcibiskupa, sv. Metoda, boli jeho žiaci násilne vykázaní za hranice vlasti. Po tejto udalosti sa však „uskutočnil svojrázny návrat cirkevnoslovienčiny na Balkán, konkrétne do Ochridu, kde sa usídlili žiaci Cyrila a Metoda – sv. Kliment Ochridský a sv. Naum. Tu v kultúrnom centre južných Slovanov sv. Kliment Ochridský založil učilište bohoslovcov, ktoré vychovalo okolo 3000 žiakov a ktoré sa považuje za jedno z prvých európskych učilíšť na úrovni vysokej školy tejto doby“7. Kliment Ochridský tak v kostole svätého Pantelejmona v Ochride založil v 10. storočí tzv. „najstaršiu slovanskú univerzitu“ a v týchto priestoroch (ktoré predstavovali veľmi dôležité náboženské stredisko v raných kresťanských časoch) podľa istých prameňov od roku 886 do roku 894 vychoval viacerých diakonov a kňazov, ale aj hlaholských skriptorov. Navyše rozvinul rozsiahlu literárnu činnosť, a týmto vytvoril základy pre stredovekú macedónsku literatúru. Avšak po jeho vymenovaní za velického biskupa sa stal vedúcim ochridskej školy Naum Ochridský. Kliment svoju veľkú knižnicu slovanských rukopisov rozdelil medzi ochridskú školu a velické biskupstvo. Jeho tvorba obsahuje vyspelé básnické skladby hymnického charakteru a oslavné diela na učiteľov Konštantína a Metoda, kázne a homílie pre rôzne sviatky a liturgické obdobia, ktoré sú napísané samostatne, podľa vzorov alebo čiastočne preložené z gréčtiny. V dejinách slovensko-macedónskych vzťahov sa mestá Nitra a Ochrid stali prvotnými základmi uvedených vzťahov a prvoradou úlohou je literárne zobraziť tieto, na jazykovednom poli už dostatočne prebádané vzájomné vzťahy.
Zároveň je potrebné upozorniť na niektoré problémy slavistiky a význam ich riešení v slovensko-macedónskych literárnych vzťahoch. Počas moravskej misie solúnskych bratov, opierajúcej sa o južnomacedónsky úzus, bola uvedená do praxe najstaršia forma staroslovienskeho jazyka: pod vplyvom nového jazykového prostredia moravskej a panónskej oblasti boli uskutočnené prvé systematické zmeny v textoch i vo výbere lexikálnych pamiatkach (najmä v bogomilských evanjeliách zo 14. a 15. storočia) zostali zachované viaceré archaické prvky v textovej štruktúre i v lexike vrátane moravizmov. Moravizmy v stredovekých macedónskych rukopisných pamiatkach nesignalizujú teritoriálnu provenienciu rukopisu ani miesto, kde bol rukopis zhotovený, pretože sa stali súčasťou slovanskej rukopisnej tradície a tvoria jednu z jej hlavných zložiek, ktoré môžu svedčiť o histórii textu8. Procesom vytvárania novodobého národa sa zmenili vzťahy Slovákov a južných Slovanov v 19. storočí, ktoré boli postavené na celkom iných základoch, napriek tomu, že nadväzovali na tradíciu staršieho obdobia9. Cyrilo-metodská tradícia sa preto tiahne celým vývojom slovenského a macedónskeho národa, v rozličných obdobiach však nadobúdala odlišný charakter10.
1 Konštantín-Cyril a Metod prekladali a tvorili v jazyku, ktorý sami vytvárali, vychádzajúc „z ľudového hovorového prejavu macedónských Slovienov a priberajúc lexikálne prvky z jazyka moravských Slovienov (...) Bola to činnosť v životnom i tvorivom napätí, a napriek tomu významom základná, ďaleko presahujúca politicko-štátne momenty tých čias, pretože tvorila duchovné základy národnej identity Slovienov a ich kultúry – prvej kresťansko-národnej kultúry u Slovanov a vari tretej významnej kultúry po gréckej a rímskej v Európe. To nie je malá zásluha“ (CHOMA, Branislav: Devín a slovanskí prvoučitelia. Bratislava: Štúdio Jasoň Devín, 1993, s. 33).
2 KMEŤ (KMEĆ), Ján (Jan): Jugoslovensko-slovačke slavističke veze. Novi Sad: Vojvodjanska akademija nauka i umetnosti 1987, 546 s. Cit. preložil Z. T.
3 Pozri napr. STANISLAV, Ján: Kultúra starých Slovákov. Bratislava: Knižnica slovenského rozhlasu – sväzok 1, 1944, – 103 s.
4 KUZMÍK, Jozef: Kliment Slovenský – najvýznamnejší slovenský spisovateľ 9.-10. storočia. In: Slovenská literatúra, č. 4, Roč. 44, 1997, s. 305.
5 KUZMÍK, Jozef: C. d., s. 203.
6 Slovenská tlač ešte v roku 1894 uviedla túto faktografickú skutočnosť pod „geografickým“ heslom Macedónia. Pozri napr. článok: Solún, rodisko sv. Cyrila a Metoda. In: Pútnik Svätovojtešský č. 7, Roč. 7, 1894, kde sa píše: „Solún leží pri thermajskom záleve a menoval sa pôvodne Thermä, od Thessalonity ale, dcéry macedonského kráľa Filipa, ktorú pojal za manželku Kassander, syn Antipatra, vodca Alexandra Veľkého, dostalo sa mu meno Thesalonika. Solún bol hlavným mestom tretieho zo štyroch okresov Macedónie, neskôr druhé hlavné mesto Macedónie (Macedoniae secundae) a sídlo rímského prateora – mestodržiteľa“ (s. 109). O rodisku Konštantína a Metoda a celkovo o cyrilometodskej problematike na Slovensku vo vzťahu k „macedónskej otázke“ sa dočítame aj v mnohých novšich vedecko-slavistických štúdiach slovenských autorov. Uvedieme tú napríklad niektoré názory B. Chomu: „Konštantín a Metod prišli k nám zo Solúna, ktorý bol vtedy druhým najväčším mestom Byzancie a zároveň najväčším macedónsko-slovanským, teda slovienskym strediskom, kde sa zrodili aj prvé preklady biblie do staroslovienčiny, umelého to spisovného jazyka tamojších a neskôr aj našich Slovenov, a kam sa, vlastne do blízkeho macedónskeho Ochridu, ale vtedy už podmaneného výbojnými Bulharmi, navrátili hlavní pomocníci a žiaci našich slovanských prvoučiteľov, Kliment a Naum. Teda v rozmedzí od dnešného Macedónska cez Panóniu, až po naše Slovensko a susednú Moravu sa pohybovali prví slovanskí prekladatelia biblie, iniciátori a šíritelia prvého slovanského jazyka, smelí vizionárski tvorcovia slovanských duchovných dejín (CHOMA, Branislav: Cesta na slovanský juh 1 – Južní Slovania a Slováci, Bratislava, 1998, s. 11), alebo „Konštantín totiž, keď pristupoval na cisársky návrh, aby šiel na Moravu šíriť kresťanstvo, pýtal sa, či tam majú jazyk, lebo obával sa vieroučných komplikácií pri budúcom výklade Písma, ostro sledovanom práve v cézaropapistickej Byzancii. Keďže dostal zápornú odpoveď a cisár mu ako výpomoc pripomenul jeho pôvod zo Solúna, v ktorom vari polovica obyvateľstva bola slovanská, a teda iste aj on, ako ostatní domáci Gréci, rozumie Slovanom, Konštantín ako bystrý filológ začal si vytvárať jazykový základ pre svoju moravskú misiu práve z tohto solúnskeho nárečia. V Solúne vtedy žili macedónski Slovania, a až o pár rokov sa doň prebili výbojní Bulhari a podmanili si domáce obyvateľstvo. Teda Konštantínov pôvodný jazyk bol jazykom – Macedóncov, obohateným neskôr domácimi prvkami z Moravy, potom aj Srbska, Chorvátska, Ruska a i. Slovania vtedy pôsobili pre cudzí sluch i oko ako jednotná masa, cudzími ľuďmi rozlične pomenovaná, a až po kmeňovom vydelení z nej dostávali nové mená podľa osadenia v určitom kraji. Podľa ruského kronikára Nestora ich stredisko bolo na našom podtatranskom území, preto si naši starousadlíci ani nevymýšľali nové pomenovanie, a tento názor neskôr prijal P. J. Šafárik i štúrovci.: Nestor ich volal Slovieni, latinskí vzdelanci zase Solavi“ (CHOMA, Branislav: Devín a slovanskí prvoučitelia. Bratislava: Štúdio Jasoň Devín, 1993, s. 80).
7 ĎURIŠIN, Dionýz: Teória medziliterárneho procesu I. Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV, 1995, s. 107.
8 Podrobnejšie o tom pozri napr.: ДЕСПОДОВА, Вангелија: Заемни врски и влијанија меѓу великоморавската и македонската писменост. In: Slavica Slovaca, č. 2, Roč. 29, 1994, s. 97-106.
9 Z toho hľadiska tiež „nie je nezaujímavé, že po týchto slovanských začiatkoch na macedónskom a slovensko-moravskom území ďalší nasledovníci Konštantína a Metoda, vyhnaní z Veľkej Moravy, našli útočište na jadranských brehoch a ostrovoch a tu rozvinuli takú hlaholášsku tvorivosť, že vytvorili celý fenomén chorvátskej tvorby od 9. do 19. storočia, v ktorej sa v rámci rímskej cirkvi písalo a vydávalo knihy v slovanskom jazyku chorvátskej redakcie (CHOMA, Branislav: Cesta na slovanský juh 1..., s. 11).
10 Preto považujeme za potrebné súhlasiť s názorom B. Chomu o tom, že „macedónske prostredie má so Slovákmi z Veľkej Moravy mocnú genetickú zviazanosť, tam sú naše duchovné korene, a preto by sme ich mali aj dnes pestovať“ (C. d., s. 57), alebo „Keď však upozorňujem na Macedóncov, uvedomujem si, že ide o malý národ, o polovicu menší od nášho slovenského, národ dlho trpiaci pod mnohými panstvami, vrátane aj bulharského a srbského, a zákonite uplatňujúci svoju národnú identitu a slobodu až od čias titovskej Juhoslávie, a tak by bolo veľmi zaujímavé pestovať výskumné styky s nimi (...). Teda, tento veľkomoravský okruh zasahuje naše vzťahy s Macedóncami, Bulharmi, Chorvátmi a tiež Srbmi, no predovšetkým s Macedóncami; a týmto vzťahom sme najviac dlžní (CHOMA, Branislav: C. d., s. 12).
(Slovensko-macedónske literárne a kultúrne vzťahy, Bratislava, 2009)
Датум последње измене: 2010-06-29 08:59:53